Sloha 1:
V úvodných riadkoch je rečníkovi predložená „prvá lekcia“ v podobe úvodu do smrti, ktorú symbolizuje nečakaný pohľad na utopeného muža. Prvotnou reakciou rečníka je šok a nedôvera, čo sa odráža vo fráze:„Zízal som naňho, neveriac“.
Sloha 2:
Rečník je priťahovaný k mŕtvole, napriek jeho odporom. Zistí, že študuje mužské črty a uvedomuje si, že toto bezduché telo kedysi obsahovalo život, nádeje, obavy a sny, podobne ako jeho. Toto uvedomenie prehlbuje jeho spojenie so zosnulým a spochybňuje jeho predpoklady o živote a existencii.
Sloha 3:
V tejto strofe sa myšlienky rečníka obracia k filozofickým úvahám. Zamýšľa sa nad myšlienkou, že tento muž v smrti dosiahol hlboké pochopenie skutočnej podstaty života, pričom si stále neuvedomuje svoj vlastný odchod. Toto chápanie presahuje časnosť a spája ho s univerzálnym poznaním.
Sloha 4:
Báseň sa posúva do súčasnosti, kde na rečníka zostáva doznievajúci vplyv stretnutia. Obraz nafúknutého a podmáčaného tela mŕtvoly ho prenasleduje a podnecuje ho zapochybovať o samotnej podstate existencie a o nevyhnutnosti smrti. Je zvedavý, či aj on nebude čeliť podobnému koncu a túži po hlbokom zážitku, ktorý dá hlbší zmysel jeho životu.
Analýza:
„Prvá lekcia“ je silnou meditáciou na témy smrteľnosti, pominuteľnosti života a významu týchto uvedomení pri formovaní vlastnej perspektívy. Booth to ilustruje prostredníctvom živých obrazov utopeného muža, ktoré predstavujú krutú realitu smrti. Báseň podporuje introspekciu a reflexiu, spochybňuje podstatu existencie a hľadanie hlbšieho zmyslu života. Booth efektívne zachytáva zložité emócie spojené so stretnutím so smrťou a zdôrazňuje jej potenciál prebudiť v jednotlivcoch hlboké vedomie.
Báseň tiež skúma myšlienku, že smrť môže poskytnúť pohľad a múdrosť mimo dosahu živých. Mŕtvola, zobrazená ako „naučená celú lekciu“ zo smrti, predstavuje transcendenciu svetských obáv. Naopak, rečník, symbolizujúci živého, stále hľadá transformujúci a zmysluplný zážitok.
Štylisticky sa báseň vyznačuje Boothovým presným jazykom, zručným využívaním obraznosti a starostlivo vytvorenými prerušeniami riadkov, ktoré zvyšujú pôsobivosť a tempo básne. Krátkosť a intenzita riadkov prispieva k pocitu naliehavosti a kontemplácie.
„First Lesson“ je podnetná a dojímavá báseň, ktorá pozýva čitateľov, aby konfrontovali svoje obavy, uznali svoju smrteľnosť a prijali hlboké ponaučenia, ktoré môžu z takýchto konfrontácií vyplynúť. Slúži ako pripomienka oceňovania daru života a hľadania hlbších spojení s podstatou existencie.