Báseň začína položením otázky o nadradenosti leta nad zimou a pokračuje vyzdvihovaním cností prvého. Shakespeare používa rôzne metafory, ako napríklad porovnávanie krásy milovanej osoby s letným dňom, aby vyjadril svoj názor. Uznáva však, že aj tie najveľkolepejšie a najvýnimočnejšie aspekty prírody, vrátane leta, podliehajú plynutiu času a nemusia vydržať večne.
Dvojveršie slúži na riešenie týchto obáv. Zatiaľ čo fyzická krása môže byť pominuteľná, podlieha zmenám času a zubu veku, básnik tvrdí, že skutočná krása má nadčasovú kvalitu a má potenciál vydržať večne vo forme poézie.
Shakespeare tvrdí, že skutočná krása presahuje svoj fyzický prejav a pretrváva vo forme poetických slov, ktoré dokážu zachytiť a sprostredkovať jej podstatu aj v priebehu času. Dvojveršie zdôrazňuje silu poézie ako média schopného uchovávať a šíriť krásu nad rámec jej časovej existencie.
Na záver dvojveršie uzatvára myšlienky básne tým, že demonštruje, že zatiaľ čo efemérna fyzická krása môže nakoniec vyblednúť, jej význam a pôvab môžu byť zachované vo večných líniách básnického diela. Hlavná pointa básne, ktorá zdôrazňuje trvalú povahu skutočnej krásy, je silne posilnená prostredníctvom tohto presvedčivého dvojveršia.