Báseň je chytrou satirou okázalosti a pompéznosti, ktorá sa často spája s poéziou. Wodehouse používa humor na to, aby potlačil ego rečníka a ukázal, že v poézii je viac než len kvetnatý jazyk a veľké témy. V konečnom dôsledku je „The Prize Poem“ oslavou radosti z písania a sily slov.
Jednou z najvýraznejších vecí na básni je samochváliaci tón rečníka. Začína vyhlásením, že je „najväčším básnikom našej doby“ a že jeho víťazstvo je „víťazstvom intelektu nad nevedomosťou“. Ďalej sa chváli svojím „géniom“ a „prirodzeným darom pre slová“. Ako však báseň postupuje, je jasné, že rečník nie je taký talentovaný, ako o sebe tvrdí. Jeho poézia je plná klišé a otrepaných fráz a rýchlo si pripisuje zásluhy za prácu iných.
Napríklad, keď je rečník požiadaný, aby zarecitoval svoju víťaznú báseň, začne tým, že povie:„Vznášam na krídlach božskej poézie / do najvyšších výšok nezdolaných ľudskými nohami.“ Toto je pompézne a prehnané vyhlásenie a udáva tón zvyšku básne. Rečník ďalej používa sériu klišé a fráz, ako napríklad „láska je slepá“ a „čas letí“. Plagiátorom je aj niekoľko riadkov od iných básnikov, vrátane Williama Shakespeara a Percyho Bysshe Shelleyho.
Sebadôležitosť rečníka je zjavná najmä v spôsobe, akým zaobchádza so svojimi kolegami básnikmi. Odmieta ich ako „čmáračov“ a „rýmovačov“ a tvrdí, že len žiarli na jeho úspech. Táto arogancia je v konečnom dôsledku odmenená, keď je rečník vybraný za víťaza básnickej súťaže. Publikum vybuchne v potlesk a rečník sa ukloní. Vyhral cenu, no zároveň sa odhalil ako podvodník.
Wodehouseovo použitie humoru na defláciu ega rečníka je účinné, pretože ukazuje, že v poézii je viac než len kvetnatý jazyk a veľké témy. Poézia môže byť aj o spoločných zážitkoch a ľudských emóciách. Wodehouseova báseň je pripomienkou toho, že poézia by mala byť prístupná každému a že na to, aby si ju užil, nemusí byť domýšľavá alebo komplikovaná.