Báseň, ktorá sa odohráva uprostred pulzujúcej tapisérie Keraly, začína rečníkom v dome svojej milovanej matky, kde sa ocitne ponorený do sveta spoločných spomienok a hlbokého spojenia s minulosťou. Veľmi si však uvedomuje neprítomnosť svojho milovaného bratranca, ktorý s ním kedysi zdieľal radosti z hojdania.
Ako rozprávač spomína, živo si spomína na ich detské dobrodružstvá, šepkané tajomstvá a spoločný smiech práve na tej hojdačke. Neprítomnosť jeho sesternice zanecháva prázdnotu, ktorá je ešte umocnená prítomnosťou mladého dievčaťa, ktoré sa bezstarostne hojdá na tej istej hojdačke. Cíti dojímavý pocit straty, akoby „znova hľadal [svoje] detstvo“.
Báseň je bohatá na obrazy a symboliku. Hojdačka samotná predstavuje snahu rečníka o spojenie a túžbu vrátiť sa do jednoduchšej, nevinnejšej doby. Mladé dievča sa stáva symbolom jeho nepolapiteľnosti; jej bezstarostná povaha je v ostrom kontraste s jeho vlastnými bojmi so stratou a hľadaním.
Báseň tiež skúma témy času, pamäte a identity. Na plynutie času sa pozerá cez optiku nezvestného bratranca, ktorý predstavuje časť minulosti rečníka, ktorú nemožno nikdy úplne zachytiť. Pamäť sa stáva prostriedkom na preklenutie priepasti medzi súčasnosťou a minulosťou, ale je aj zdrojom bolesti a ľútosti.
V konečnom dôsledku je „Hľadáme bratranca na hojdačke“ hlboko dojímavým skúmaním ľudskej túžby po spojení, rodine a pocite miesta vo svete. Je to svedectvo o sile poézie pri zachytávaní zložitosti ľudských emócií a zážitkov.