Na jednej strane námorník vyjadruje hlboký pocit nenávisti k moru. Opisuje ho ako „chladné a kruté“ miesto, ktoré je plné nebezpečenstva a ťažkostí. Hovorí o fyzickej a emocionálnej dani, ktorú si vyžiadal život na mori, a vyjadruje túžbu po súši.
Na druhej strane moreplavca to ťahá k moru aj spôsobom, ktorý nemôže ignorovať. Opisuje more ako miesto krásy a tajomstva a hovorí o pocite slobody, ktorý pociťuje, keď je vonku na voľnej vode. Vyjadruje tiež zmysel pre povinnosť voči moru a cíti nutkanie vrátiť sa k nemu, aj keď vie, že to bude ťažké.
Táto dualita sa odráža v jazyku, ktorý námorník používa na opis mora. Na opis fyzických vlastností mora používa slová ako „chladný“, „krutý“ a „drsný“, ale používa aj slová ako „krásny“, „tajomný“ a „slobodný“, aby opísal emocionálny vplyv mora na neho. Tento jazyk odráža komplexné a rozporuplné pocity námorníka o mori.
Nakoniec, námorníkovu nechuť k moru preváži jeho láska k moru. Nemôže si pomôcť, ale ťahá ho to k moru, aj keď vie, že mu to prinesie bolesť a ťažkosti. Je to preto, že more je pre námorníka viac než len fyzické miesto. Je symbolom jeho vlastnej cesty životom a je zdrojom radosti aj bolesti.