Čo si rozprávač myslí o žltej tapete?

Rozprávač poviedky „Žltá tapeta“ od Charlotte Perkins Gilman má komplexný a rozvíjajúci sa pohľad na žltú tapetu vo svojej izbe. Spočiatku to považuje za škaredé a skľučujúce, opisuje to ako „neznesiteľné“, „tlejúce“ a „na niektorých miestach nudný, no hnusný pomaranč, inde chorobný sírový odtieň“. Zafixuje sa aj na vzore na tapete, ktorý pripomína ženy zakrádajúce sa za mrežami, čo interpretuje ako symbol vlastného uväznenia a útlaku.

Ako príbeh napreduje, rozprávačkina posadnutosť tapetou rastie a ona sa začína vnímať ako jedna zo žien vo vzore. Cíti s nimi príbuznosť, pretože sa zdá, že predstavujú jej vlastné potláčané túžby a frustrácie. Na konci príbehu rozprávačka úplne stratila prehľad o realite a verí, že sa stala jednou zo žien na tapete, ktorá sa plazí po štyroch a trhá ju zo stien.

Žltá tapeta sa tak stáva symbolom mentálneho a emocionálneho úpadku rozprávačky, odrážajúc jej zostup do šialenstva, keď bojuje so spoločenskými obmedzeniami a obmedzeniami kladenými na ženy svojej doby.