Už dávno, predtým, ako bol svet naplnený svetlom, bola obloha obrovským tmavým plátnom. Jediné svetlo prišlo z Mesiaca, striebornej gule, ktorá sledovala zem a more. Ale ľudia boli osamelí. Túžili po väčšom svetle, po ďalších príbehoch, ktoré sa majú rozprávať v tme.
Jedného dňa stála pod mesiacom mladá žena menom Elara, známa svojou odvahou a láskavosťou a zašepkala jej želanie do noci. Mesiac, počuť jej prosbu, zašepkal späť:„Choďte na horu snov a chytte hviezdy.“
Elara bola zmätená. „Hviezdy? Čo sú hviezdy?“ spýtala sa.
Mesiac ukázal na trblietavý prachový oblak v diaľke. „To sú hviezdy, malé. Sú uväznení v horách snov. Túži, aby zapálili oblohu, rovnako ako Mesiac osvetľuje noc.“
Elara vyrazila na svoju cestu, jej srdce naplnené nádejou. Vyliezla na horu, ktorá bola strmá a zradná. Odvážila vytie vetra a ľadový dážď, jej odhodlanie podporilo jej túžbu priviesť svetlo na svet.
Nakoniec sa dostala na vrchol. Tam, v srdci hory, položil rozsiahlu jaskyňu naplnenú trblietavým prachom. Elara vedela, že je to miesto, kde boli hviezdy uväznené.
Natiahla ruku a nabrala hrsť trblietajúceho sa prachu. Ako to urobila, prach začal žiariť, jasnejší a jasnejší, až kým jaskyňa nebola naplnená svetlom. Hviezdy boli zadarmo!
Elara, jej srdce pretekalo radosťou, vzala hviezdy a rozptýlila ich po oblohe. Svet bol náhle naplnený svetlom. Hviezdy sa blikali a tancovali, ich svetlo vrhajú dlhé tiene na zemi.
Ľudia fandili, ich srdcia sa naplnili vďačnosťou za Elarovu odvahu. A tak, mýtus ide, hviezdy zostávajú na oblohe, dôkazom odvahy Elary a pripomienkou, že aj tie najtemnejšie noci môžu byť naplnené svetlom.