Báseň predstavuje kontrast medzi obavami rečníka z vlastného zániku a krásou a živosťou prírodného sveta. Keats používa obrazy a metafory z prírody, ako je západ slnka, aby symbolizoval pominuteľnosť ľudského života. Zasadením obáv rečníka do širšieho kontextu prírodného sveta báseň reflektuje univerzálnu skúsenosť smrteľnosti a povzbudzuje čitateľov, aby ocenili krásu života, kým trvá.
Báseň sa dotýka aj myšlienky odkazu a túžby po nesmrteľnosti. Rečník si kladie otázku, či jeho poézia a umenie prežijú po jeho smrti a dovolia, aby jeho esencia pretrvala aj mimo jeho fyzickej existencie. Toto skúmanie umenia ako prostriedku na dosiahnutie nesmrteľnosti je opakujúcou sa témou Keatsovej poézie.
Celkovo možno argument alebo tézu básne zhrnúť ako básnikovo uvažovanie o smrteľnosti, o význame života tvárou v tvár smrti a o hľadaní zmyslu a transcendencie prostredníctvom umenia a kreativity.