V prvej strofe básnik uznáva, že často zanedbáva modlitbu, napriek tomu, že pozná jej dôležitosť. Priznáva svoje ľudské slabosti a priznáva, že ho rozptyľuje a zamestnáva „neporiadok“ každodenného života. Básnik však uznáva, že modlitba je zdrojom sily, pokoja a vedenia, a túži po hlbšom spojení s božským.
V druhej strofe básnik uznáva, že modlitba nie je len prosba o láskavosť alebo prosby. Namiesto toho ide o uznanie prítomnosti božstva vo svojom živote a vyjadrenie vďačnosti a podriadenosti vyššej moci. Básnik uvažuje o tajomstve modlitby a o tom, ako môže človeka preniesť do sféry mimo fyzického sveta.
Tretia strofa zdôrazňuje transformačnú silu modlitby. Básnik prežíva chvíle, keď cíti hlboké spojenie s božským a cíti pokoj a naplnenie. V týchto chvíľach si uvedomuje, že modlitba nie je jednosmerná komunikácia, ale obojstranný dialóg, kde jednotlivec nielen hovorí, ale aj počúva božstvo.
V záverečnej strofe básnik uznáva, že modlitba je celoživotná cesta, a vyjadruje túžbu pokračovať v hľadaní hlbšieho spojenia s božským. Modlitbu vníma ako prostriedok na prekonanie obmedzení a prístup k vyššej úrovni duchovného porozumenia. Báseň končí mocnou invokáciou, kde básnik prosí božstvo, aby viedlo a osvetlilo jeho cestu, čo ho privedie do stavu vnútorného pokoja a osvietenia.
Celkovo je „Modlitba“ od M. Athar Tahir hlboko osobnou a duchovnou básňou, ktorá skúma transformatívnu silu modlitby a hlboké spojenie medzi jednotlivcom a božským.