Báseň je štruktúrovaná ako séria krátkych, evokujúcich strof, z ktorých každá predstavuje iný pohľad na danú fotografiu. Rečník začína opisom samotnej fotografie, všíma si jej vyblednutú kvalitu a spôsob, akým sa zdá, že zachytáva moment, ktorý zamrzol v čase. Potom uvažujú o ľuďoch zobrazených na fotografii, vrátane mladej ženy, ktorá je stredobodom záberu.
Ako báseň postupuje, myšlienky a pocity rečníka o fotografii sa stávajú osobnejšími a introspektívnejšími. Beh času a spôsob, akým fotografia slúži, považujú za pripomienku ich vlastnej smrteľnosti. Uvažujú tiež o komplexnej povahe pamäti a spôsobe, akým môže byť zdrojom útechy aj zdrojom bolesti.
Báseň končí tým, že rečník vyjadruje túžbu a ľútosť nad minulosťou, ale aj pocit prijatia a porozumenia. Fotografia sa stáva symbolom pominuteľnosti života a horkosladkej krásy pamäti.