Báseň sa začína umiestnením scény do pokojného lesa, kde rečník nachádza útechu a spokojnosť ďaleko od hluku a sporov mesta. Opisuje svieže zelené stromy, zurčiaci potôčik, voňavé kvety a harmonický spev vtákov, čím vytvára pre čitateľa živý zmyslový zážitok.
V kontraste s týmto idylickým prírodným prostredím potom rečník evokuje svet súdneho života s jeho povrchnými sociálnymi interakciami, politickými intrigami a prázdnymi márnosťami. Odmieta tento umelý svet ako „bludisko“ a „tieň“, pričom zdôrazňuje nedostatok podstaty a skutočného šťastia.
Rečník na záver opätovne potvrdzuje, že preferuje jednoduchý život na vidieku, kde môže nájsť skutočnú radosť z krásy prírody a zo spoločnosti svojich blízkych. Pozýva svojho priateľa, adresáta básne, aby sa k nemu pripojil v tomto idylickom útočisku a prijal jednoduché radosti, ktoré ponúka svet prírody.
Celkovo je ústrednou myšlienkou básne, že život žitý v harmónii s prírodou, bez umelín a obmedzení spoločnosti, je cestou k skutočnej spokojnosti a naplneniu.