"Break, Break, Break" je báseň Alfreda, Lorda Tennysona, publikovaná v roku 1842. Je to krátka lyrika, ktorá lamentuje nad stratou milovanej osoby a nad pominuteľnou povahou života.
Báseň začína tým, že rečník stojí na brehu a sleduje, ako sa vlny lámu o skaly. Opakujúci sa zvuk nárazov vĺn vytvára pocit rytmu a naliehavosti, čo odráža emocionálny stav rečníka. Rečník je naplnený smútkom a túžbou po osobe, ktorú stratili, a vlny vnímajú ako metaforu vlastného smútku. Použitie asonancie a aliterácie v prvej strofe zvyšuje hudobnosť básne a pridáva na jej emocionálnom dopade.
"Zlom, zlom, zlom,
Na tvoje studené sivé kamene, more!"
Druhá strofa presúva pozornosť na spomienky rečníka na minulosť, keď boli s osobou, ktorú stratili. Rečník spomína na šťastné chvíle, ktoré spolu prežili, a na krásu prírody, ktorú spolu zažili. Tieto spomienky sú v kontraste s prítomným okamihom, ktorý je plný smútku a straty. Použitie živých obrazov a zmyslových detailov zo strany rečníka oživuje minulosť, čím je strata ešte pálčivejšia.
„Ale nežná milosť dňa, ktorý je mŕtvy
Nikdy sa ku mne nevráti."
V tretej a poslednej strofe sa rečník vracia do prítomného okamihu a zamýšľa sa nad pominuteľnosťou života. Uvedomujú si, že všetko v živote je dočasné a že aj tie najkrajšie a najmilovanejšie chvíle nakoniec pominú. Toto uvedomenie prináša pocit rezignácie a prijatia, pretože rečník chápe, že sa musia pohnúť zo svojho smútku a nájsť útechu v spomienkach na minulosť.
„Lebo muži môžu prichádzať a muži môžu odchádzať,
Ale pokračujem navždy."
„Break, Break, Break“ je silná a dojemná báseň, ktorá skúma témy smútku, straty a pominuteľnosti života. Vďaka použitiu živých obrazov, asonancie a aliterácie vytvára báseň hlboký emocionálny vplyv a vyjadruje komplexné pocity smútku, túžby a prijatia rečníka. Nadčasové posolstvo a univerzálne témy z básne urobili klasiku anglickej literatúry, ktorá naďalej rezonuje u čitateľov na celom svete.