Rečník začína uvažovaním o vzdialenej spomienke na dom so sivou bránou – obraz, ktorý vyvoláva vlnu nostalgie a kontemplácie. Tento jednoduchý detail predstavuje túžbu rečníka po minulosti, ktorá sa zdá byť takmer nehmotná, čo symbolizuje blednúcu povahu spomienok v priebehu času.
Ako sa báseň rozvíja, myšlienky rečníka sa presúvajú do neúprosného pochodu času. Čas zosobnený ako „staré ruky“ je vykreslený ako neúprosná sila, ktorá formuje a formuje naše zážitky. Rečník prirovnáva čas k sochárovi, ktorý formuje hlinu, čo naznačuje, že naše životy sú ovplyvnené a transformované jej prechodom.
Rečník pokračuje v skúmaní dualistickej povahy času. Aj keď nás nesie vpred, zanecháva za sebou aj stopy spomienok a ozveny minulosti. Tieto spomienky, ako útržky sna, tvoria mozaiku emócií a zážitkov, ktoré tvoria naše osobné dejiny.
Rečník sa potom zamýšľa nad podstatou samotného času a zamýšľa sa nad myšlienkou, že čas nemusí byť lineárny, ale skôr cyklický. Prostredníctvom živých obrazov si rečník predstavuje čas ako koleso, ktoré sa točí a prináša život, smrť a znovuzrodenie v nekonečnej rotácii.
V záverečných chvíľach básne sa rečník vracia do domu so sivou bránou, ale teraz stojí ako metafora pominuteľnosti života a pamäti. Dom sa stáva symbolom kontemplácie rečníka a cesty za sebaobjavovaním, predstavuje hľadanie zmyslu a súdržnosti uprostred neustále sa meniacich prúdov času.
Celkovo je „Dom so sivou bránou“ hlboko introspektívnou a lyrickou básňou, ktorá vyvoláva pocit túžby, nostalgie a filozofického rozjímania. Prostredníctvom dojímavých obrazov a evokujúceho jazyka rečník pozýva čitateľov, aby premýšľali o zložitosti času, pamäti a nepolapiteľného hľadania zmyslu tvárou v tvár neustálemu pohybu života.