Báseň začína opisom toho, ako chudoba prenikla do samotnej podstaty týchto jednotlivcov. Stal sa vždy prítomným tieňom, ktorý ich prenasleduje vo dne v noci a zanecháva nezmazateľnú stopu na ich tvárach a telách. Umeh používa silné snímky na vyjadrenie fyzickej a emocionálnej dane, ktorú si chudoba vyberá na svojich obetiach, pričom zdôrazňuje ich vpadnuté oči, roztrhané šaty a oslabené duše.
Básnik ďalej skúma dôsledky chudoby na hlbšej úrovni. Vykresľuje obraz spoločnosti, v ktorej bola zbavená dôstojnosti, kde sú deťom odopierané príležitosti, kde základné potreby ako zdravotná starostlivosť a vzdelanie zostávajú nedosiahnuteľné a kde sa zdá, že prevláda beznádej. Umeh zdôrazňuje ostrý kontrast medzi niekoľkými privilegovanými ľuďmi, ktorí žijú v bohatstve a pohodlí, a masami, ktoré bojujú o prežitie.
Uprostred bezútešnosti báseň nesie aj posolstvo odolnosti a odhodlania. Umeh uznáva, že chudoba môže byť hrozivým protivníkom, no povzbudzuje ľudí na okraji spoločnosti, aby sa povzniesli nad svoje pomery. Vyzýva k jednote a solidarite medzi chudobnými a vyzýva ich, aby prelomili reťaze chudoby, ktoré ich zväzujú.
„Veľvyslanci chudoby“ slúžia ako silná obžaloba nerovností a nespravodlivosti, ktoré udržiavajú chudobu v afrických spoločnostiach. Prostredníctvom svojich štipľavých slov P.O.C. Umeh zosilňuje hlasy chudobných, osvetľuje ich trápenie a žiada zmenu k lepšiemu. Báseň slúži ako pripomienka naliehavej potreby riešiť chudobu a vytvoriť spravodlivejší a spravodlivejší svet.