Hector si je vedomý proroctva, že Trója padne, keď grécki bojovníci prepadnú chrám Atény v Tróji. V knihe 6 básne varuje svojho otca, kráľa Priama, pred blížiacou sa záhubou a vyzýva ho, aby vrátil posvätnú sochu Atény Grékom v snahe upokojiť bohyňu a potenciálne odvrátiť katastrofu. Jeho prosby však zostanú nevypočuté a pád Tróje zostáva neodvratný.
Hectorovo prijatie svojho osudu je zjavné najmä pri jeho rozlúčke s manželkou Andromache a ich malým synom Astyanaxom. Táto srdcervúca scéna zobrazuje Hectorovu hlbokú lásku a záujem o svoju rodinu, ale aj jeho stoické uznanie, že ich už možno nikdy neuvidí. Pozoruhodné je, že Hector predpovedá svoju vlastnú smrť rukou Achilla a predvída utrpenie, ktoré čaká Andromache a trójske ženy po páde Tróje.
Hectorovo uvedomenie si svojho osudu sa spája s hlbokým zmyslom pre povinnosť a lojalitu k svojmu mestu a jeho ľuďom. Napriek svojim osobným túžbam zostáva neochvejný vo svojom záväzku brániť Tróju a zachovať jej česť, aj keď to znamená obetovať vlastný život. Tento neochvejný zmysel pre povinnosť poháňa Hectora k hrdinským činom na bojisku, čím si vyslúžil obdiv Trójanov aj Grékov.
Na záver, Hector má hlboké pochopenie svojho osudu a osudu Tróje. Kým ho toto poznanie napĺňa smútkom a strachom, svoj osud konfrontuje s odvahou, cťou a nezištnou oddanosťou vlasti a blízkym. Postava Hektora vystupuje v gréckej literatúre ako tragický hrdina, ktorý stelesňuje veľkosť a zraniteľnosť ľudského ducha tvárou v tvár neodškriepiteľnému osudu.