Prítomnosť lásky: Sonet začína opisom lásky rečníka ako „živej iskry“, ktorá dokáže vydržať skúšky a smútok. Napriek všetkým problémom zostáva láska vytrvalá a stála, ako blikajúca sviečka odolávajúca temnote.
Krehkosť života: Rečník prirovnáva stručnosť ľudskej existencie ku krehkému kvetu, ktorý v krátkom čase rozkvitne a zvädne. Narieka nad prchavosťou života a neustálym strachom zo smrti. Rečník uvádza paralely medzi pominuteľnosťou kvetov a krehkosťou emócií a vzťahov.
Láska ako liek: Na rozdiel od životnej nestability sa rečník drží lásky ako trvalej, život potvrdzujúcej sily. Láska, na rozdiel od kvetu, ktorý časom bledne, dokáže poraziť smrť a vzdorovať rozkladu. Rečník verí, že láska môže poskytnúť útechu, silu a pohodlie uprostred neistôt života.
Večná láska: Záverečné dvojveršie vyjadruje presvedčenie rečníka, že jeho láska k milovanej je nadčasová. Prekročí hranice smrti a pretrvá aj mimo smrteľného života. Rečník sebavedomo tvrdí, že ich láska je „večná a nesmrteľná“.
Celkovo sa Sonnet 43 zaoberá trvalou povahou lásky uprostred prechodnej povahy ľudského života. Je to rozjímanie o schopnosti lásky poskytnúť stabilitu, nádej a nesmrteľnosť vo svete poznačenom neistotou a stručnosťou.