Čo je zjednocujúcou témou Sonnet 31 a 39?

Sonety 31 a 39 od Williama Shakespeara zdieľajú spoločnú tému rečníka uvažujúceho o nevyhnutnosti starnutia, plynutí času a pominuteľnosti krásy a mladosti. Oba sonety skúmajú úvahy rečníka o vplyve času na jeho milovanú a vyjadrujú jeho hlbokú lásku a obdiv k nim, aj keď ich fyzické vlastnosti miznú.

Sonet 31:

V Sonete 31 rečník prirovnáva krásu svojej milovanej k vznešenosti letného dňa, pričom uznáva, že obaja podliehajú neúprosnému pochodu času. Narieka nad tým, že čas nevyhnutne zníži ich fyzickú krásu a mladistvú vitalitu. Napriek tomuto uznaniu zostáva rečník neochvejný vo svojej láske a rozhodol sa zamerať na trvalé kvality ich vnútornej hodnoty a nadčasovú povahu ich lásky, ktoré presahujú obmedzenia času.

Sonet 39:

Sonnet 39 sa ďalej ponorí do úvah rečníka o plynutí času a vplyvoch starnutia na jeho milovanú. Priznáva fyzické zmeny, ktoré sa udiali, prirovnávajúc starnúcu tvár svojej milovanej ku knihe, ktorej strany boli zvetrané a opotrebované. Hovorkyňa však v týchto vráskach nachádza krásu a múdrosť, vidí ich ako dôkaz ich spoločnej cesty a skúseností, ktoré formovali ich lásku. Nenecháva sa odradiť plynutím času a opakuje svoju neochvejnú lásku a oddanosť svojej milovanej.

Oba Sonety 31 a 39 skúmajú horkosladkú povahu plynutia času a efemérnu krásu mladosti, pričom zdôrazňujú trvalú a transformačnú silu skutočnej lásky.