1. Osobné anekdoty: Wallace vo svojom prejave zdieľa osobné anekdoty, pričom čerpá z vlastných skúseností a spomienok. Tým vytvára pocit intimity s publikom, čo im umožňuje spojiť sa s jeho perspektívou a skúsenosťami.
2. Emocionálny jazyk: Wallace používa evokujúci jazyk, ktorý apeluje na emócie a vyvoláva silnú emocionálnu odozvu publika. Používa slová a frázy, ktoré vytvárajú pocit naliehavosti, znepokojenia a reflexie, vďaka čomu je prejav osobný a pôsobivý.
3. Empatický tón: Wallace si počas prejavu osvojuje empatický tón, ktorý vyjadruje hlboké pochopenie výziev a zložitosti života. Prejavuje súcit s bojom, ktorému čelia jednotlivci, čo rezonuje s publikom na osobnej úrovni a dáva mu pocit, že ho vidia a chápu.
4. Zraniteľné zdieľanie: Wallace zdieľa zraniteľné momenty a postrehy z vlastného života, priznáva svoje chyby, neistoty a chyby. Táto zraniteľnosť buduje dôveru a spojenie s publikom a povzbudzuje ich, aby premýšľali o svojich vlastných skúsenostiach a zraniteľnostiach.
5. Humor: Wallace začleňuje do svojho prejavu chvíle humoru, pričom používa iróniu a vtip, aby zaujal publikum a urobil jeho myšlienky relevantnými a zapamätateľnými. Humor môže pomôcť zmierniť napätie a urobiť prejav príjemnejším pre publikum.
Využitím týchto stratégií David Foster Wallace efektívne využíva pátos na zaujatie emócií svojho publika, vytvorenie pocitu osobného spojenia a zdôraznenie dôležitosti všímavosti, sebauvedomenia a súcitu v každodennom živote.