1. Proroctvo čarodejníc :Po porade s čarodejnicami v 1. akte sa Macbeth dozvie o proroctvách, že sa stane kráľom a že Banquoho potomkovia nakoniec ovládnu Škótsko. Toto proroctvo zasieva do Macbethovej mysle semená závisti a ambícií. Vidí Banquo ako potenciálneho rivala a hrozbu pre svoj novonadobudnutý trón, pretože sa obáva, že Banquove budúce potomstvo môže vytlačiť jeho alebo jeho líniu.
2. Banquovo silné vnímanie :Macbeth si je vedomý toho, že Banquo je múdry a vnímavý, čo z neho robí potenciálnu hrozbu pre Macbethove podvodné a vražedné plány. Banquo má podozrenie na nečestnú hru v Duncanovej smrti a váha, či má Macbethovi dôverovať. Jeho pochybnosti a zvedavosť vyvolávajú obavy v Macbethovej mysli a zvyšujú jeho strach, že by Banquo mohol odhaliť pravdu a odhaliť ho.
3. Duch Banquo :Po tom, čo Macbeth zavraždil Banqua, vina a paranoja, ktoré ho pohlcujú, sa prejavia v podobe Banquoovho ducha, ktorý ho prenasleduje. Duch slúži ako neustála pripomienka Macbethovho zločinu a ešte viac umocňuje jeho strach a neistotu. Banquova prítomnosť, dokonca aj ako duch, naďalej znepokojuje Macbetha, vďaka čomu sa cíti ohrozený práve tou osobou, o ktorej si myslel, že ju úspešne zlikvidoval.
4. Strata kontroly :Macbethov strach z Banqua tiež odráža jeho klesajúcu kontrolu nad vlastným životom a ambíciami. Snaha o moc ho priviedla na cestu násilia a podvodu, no uvedomuje si, že Banquova existencia predstavuje výzvu pre jeho schopnosť udržať si trón. Banquova integrita a morálny kompas dodávajú Macbethovi pocit zraniteľnosti a neistoty.
5. Paranoja a vina :Ako sa Macbethova vina a paranoja prehlbujú, jeho vnímanie Banquo ako hrozby sa stáva viac iracionálnym. Začne všade vidieť Banquovu prítomnosť a vplyv, aj keď neexistujú žiadne hmatateľné dôkazy o jeho účasti. Táto paranoja ešte viac podnecuje Macbethov strach a spôsobuje, že podniká zúfalé opatrenia na ochranu svojej pozície.
Na záver, Macbethov strach z Banqua pramení z kombinácie faktorov, vrátane proroctiev čarodejníc, Banquovej vrodenej múdrosti a podozrievavosti, strašidelnej prítomnosti Banquoovho ducha a Macbethovej vlastnej rastúcej paranoje a viny. Banquova existencia spochybňuje Macbethov zmysel pre kontrolu a bezpečnosť, čo predstavuje hlbokú hrozbu pre jeho ambície a duševný pokoj.