Imitácia je základným pojmom v činohre a je prítomná už od najstarších foriem divadelných predstavení. Je založená na myšlienke „mimesis“, ktorá pochádza z gréckeho slova „mimeisthai“ a znamená „napodobňovať“. Aristoteles vo svojom vplyvnom pojednaní „Poetika“ zdôraznil dôležitosť napodobňovania v dráme a tvrdil, že je podstatou básnického umenia.
V dráme má imitácia rôzne formy:
1. Imitácia postavy :Herci stelesňujú a napodobňujú rôzne postavy, osvojujú si ich osobnosti, spôsoby, rečové vzorce a emócie, aby vytvorili vierohodné a pútavé predstavenia. To zahŕňa pochopenie motivácií, konfliktov a vzťahov postáv a ich oživenie na javisku.
2. Imitácia akcie: Dramatické predstavenia zahŕňajú napodobňovanie akcií, udalostí a situácií. To môže zahŕňať fyzické činy, ako sú súboje s mečom, tance alebo gestá, ako aj verbálne činy, ako napríklad prednášanie prejavov alebo zapájanie sa do dialógov.
3. Imitácia nastavenia: Scénické prvky, ako sú kulisy, rekvizity, kostýmy a osvetlenie, prispievajú k napodobňovaniu konkrétneho prostredia alebo prostredia. Tieto prvky pomáhajú preniesť divákov do sveta hry a vytvárajú pocit času, miesta a atmosféry.
4. Emocionálna imitácia: Herci prostredníctvom svojich vystúpení sprostredkúvajú a napodobňujú emócie a vyvolávajú v publiku množstvo pocitov. Používajú svoje hlasové intonácie, mimiku, reč tela a gestá na vyjadrenie radosti, smútku, hnevu, strachu, lásky a iných emócií, ktoré poháňajú rozprávanie.
Imitácia v dráme umožňuje dramatikom a hercom skúmať ľudské skúsenosti, skúmať sociálne a historické témy a komunikovať myšlienky a posolstvá publiku. Ide o kľúčový aspekt divadelného rozprávania, ktorý umožňuje vytvárať pôsobivé predstavenia, ktoré zaujmú a uchvátia divákov.