1. Synchronizácia zvuku :Vďaka integrácii synchronizovaného zvuku je teraz možné hudbu presne koordinovať s akciami a dialógmi na obrazovke, čím sa pre publikum vytvorí pohlcujúci zážitok.
2. Skóre na pozadí :Hudba sa rozšírila nad rámec obyčajného sprievodu a stala sa neoddeliteľnou súčasťou rozprávania, vytvárala náladu, zvyšovala napätie a podčiarkla dramatické momenty.
3. Vývoj postavy: Filmoví skladatelia začali používať leitmotívy, hudobné témy spojené s konkrétnymi postavami alebo situáciami, aby dodali postavám hĺbku a zvýšili emocionálne spojenie s publikom.
4. Vylepšené rozprávanie príbehov: Hudba teraz mohla rozprávať a komentovať udalosti odohrávajúce sa na obrazovke a poskytovať pohľady na myšlienky a emócie postáv, ktoré samotný dialóg nemusí byť schopný efektívne sprostredkovať.
5. Identifikácia žánru :Hudba sa stala základným prvkom pri definovaní a rozlišovaní filmových žánrov. Napríklad rozsiahle orchestrálne partitúry často charakterizovali epické drámy, zatiaľ čo jazz a optimistické melódie sa spájali s muzikálmi a komédiami.
6. Zvukový dizajn :Hudba hladko integrovaná so zvukovými efektmi na vytvorenie súdržného zvukového prostredia, ktoré zvýšilo realizmus filmu.
7. Kreatívna sloboda: S príchodom zvuku získali skladatelia väčšiu tvorivú slobodu experimentovať s rôznymi hudobnými štýlmi a technikami, čo viedlo k širšej škále filmových zážitkov.
8. Zapojenie publika :Emocionálny vplyv hudby pomohol zaujať publikum na hlbšej úrovni, vďaka čomu viac investovali do príbehu a postáv na obrazovke.
9. Kultúrny význam: Filmové partitúry začali žiť vlastným životom, stali sa ikonickými a často rovnako nezabudnuteľnými ako filmy samotné, čím prekračovali hranice filmového zážitku.
Záverom možno konštatovať, že zatiaľ čo hudba bola v nemých filmoch nevyhnutná, jej úloha sa so zavedením zvuku nesmierne rozšírila. Stala sa zložitou súčasťou filmového procesu, formovala a obohacovala rozprávačské schopnosti kinematografie nespočetnými spôsobmi.