Počas renesancie sa obnovil záujem o realizmus, najmä v oblasti umenia. Umelci ako Leonardo da Vinci, Michelangelo a Raphael sa snažili zobraziť ľudskú podobu a prírodný svet s väčšou presnosťou a realizmom. Toto zameranie na realizmus odrážalo odklon od štylizovaného a symbolického umenia stredoveku a túžbu zachytiť podstatu viditeľného sveta.
V 19. storočí sa realizmus objavil ako samostatné hnutie v literatúre, umení a filozofii. Filozofický koncept realizmu sa spájal s vierou, že realita je nezávislá od mysle a že ľudské chápanie je obmedzené na empirický svet zmyslovej skúsenosti. Realistickí filozofi, ako napríklad John Locke a David Hume, tvrdili, že poznanie je odvodené z pozorovaní a skúseností vonkajšieho sveta, a nie z vrodených myšlienok alebo abstraktného uvažovania.
V oblasti literatúry sa realizmus objavil ako reakcia proti romantickej a sentimentálnej literatúre, ktorá dominovala predchádzajúcej ére. Realistickí spisovatelia ako Honoré de Balzac, Gustave Flaubert a Charles Dickens sa snažili vykresliť život objektívnym a pravdivým spôsobom, zobrazovať obyčajných ľudí a každodenné situácie bez toho, aby si ich idealizovali alebo romantizovali. Realistická literatúra sa zameriavala na podrobné pozorovanie a presné znázornenie 社会, pričom sa často zaoberala sociálnymi a politickými otázkami.
Rozvoj realizmu ovplyvnil aj ďalšie umelecké smery, najmä maľbu a fotografiu. Realistickí maliari, ako Jean-François Millet a Courbet, sa zamerali na zobrazovanie výjavov z každodenného života a robotníckej triedy, zatiaľ čo fotografi ako Lewis Hine a Jacob Riis používali svoje médium na dokumentáciu spoločenských pomerov a zvyšovanie povedomia o sociálnych problémoch.
Vo filozofii pokračoval vývoj realizmu počas 20. storočia a ovplyvnil rôzne myšlienkové smery, ako je logický pozitivizmus, analytická filozofia a vedecký realizmus. Realistickí filozofi tvrdili objektívnu povahu reality a dôležitosť empirických dôkazov pre pochopenie sveta.
Stručne povedané, realizmus má svoje korene v starovekej gréckej filozofii a umení, ale získal význam počas renesancie, kým sa v 19. storočí stal samostatným hnutím v literatúre, umení a filozofii. Realizmus v rôznych oblastiach zdôrazňuje dôležitosť presnej reprezentácie a chápania sveta takého, aký je, na základe empirických pozorovaní a skúseností.