1. Historiografická metafikcia: Ghosh často stiera hranice medzi fikciou a históriou. Reinterpretuje historické udalosti a postavy, spochybňuje ich objektivitu a vyzdvihuje subjektívnu povahu pravdy.
* Príklad: V "The Shadow Lines" Ghosh spája osobné spomienky, historické udalosti a fiktívne prvky, aby preskúmal zložitosť rozdelenia a identity.
2. Fragmentácia a diskontinuita: Jeho príbehy často obsahujú fragmentované časové línie, viaceré perspektívy a nelineárne rozprávanie. Táto fragmentácia odráža fragmentovanú povahu moderného života a spochybňuje predstavu jednotného, koherentného príbehu.
* Príklad: "The Glass Palace" preskakuje medzi rôznymi časovými obdobiami a miestami a ukazuje vzájomnú prepojenosť histórie a jednotlivých životov.
3. Hybridné a kultúrne prelínanie: Ghoshove romány často skúmajú hybridnosť kultúr a identít. Skúma vplyv kolonializmu, migrácie a globalizácie na individuálnu a kolektívnu identitu a spochybňuje myšlienku pevných a homogénnych kultúr.
* Príklad: V knihe „Hladný príliv“ Ghosh skúma zložitosť bengálskej identity v kontexte regiónu Sundarbans, kde sa prelína príroda, kultúra a história.
4. Dekonštrukcia mocenských štruktúr: Ghoshove romány často odhaľujú dynamiku moci, ktorá je súčasťou historických príbehov a súčasných spoločností. Kritizuje vplyv kolonializmu, nacionalizmu a globalizácie na životy a identity jednotlivcov.
* Príklad: „Sea of Poppies“ skúma vplyv britského obchodu s ópiom na rôzne komunity a jednotlivcov, pričom zdôrazňuje vykorisťovanie a nerovnosť spojenú s koloniálnou mocou.
5. Environmentálne povedomie: Ghoshove nedávne diela, ako napríklad „The Great Derangement“, sa zaoberajú naliehavými problémami zmeny klímy a jej dopadom na ľudskú spoločnosť a životné prostredie. To odráža rastúci záujem medzi postmodernými spisovateľmi riešiť prepojenosť ľudskej skúsenosti a prírodného sveta.
6. Sebareflexivita: Ghoshove romány často obsahujú sebareflexívne prvky, kde rozprávač alebo postavy uznávajú umelosť textu a obmedzenia jazyka pri reprezentácii reality. To spochybňuje tradičnú predstavu autora ako objektívneho pozorovateľa a zdôrazňuje úlohu čitateľa pri interpretácii rozprávania.
7. Paródia a irónia: Ghosh využíva humor, satiru a iróniu na dekonštrukciu tradičných príbehov a na odhalenie absurdity mocenských štruktúr a spoločenských konvencií. Tento hravý prístup ešte viac podčiarkuje postmodernistické odmietanie veľkých naratívov a zjednodušujúcich riešení.
Začlenením týchto postmoderných prístupov Amitav Ghosh vytvára romány, ktoré sú intelektuálne stimulujúce a emocionálne pútavé. Vyzývajú čitateľov, aby prehodnotili svoje chápanie histórie, identity a sveta okolo nich.