Brookeova báseň slúžila ako významný zdroj pre Shakespearovu hru. Poskytol hlavné dejové prvky, mená postáv a celkový príbeh Rómea a Júlie. Medzi Brookovou verziou a Shakespearovou neskoršou adaptáciou sú však výrazné rozdiely.
Jedným z kľúčových rozdielov je tón a štýl rozprávania. Brookeova báseň využíva didaktický a moralizujúci prístup, ktorého cieľom je sprostredkovať varovný príbeh o nebezpečenstvách nadmernej vášne a deštruktívnych dôsledkoch lásky. Báseň zdôrazňuje tragický osud Rómea a Júlie v dôsledku ich impulzívnych rozhodnutí.
Naproti tomu Shakespearova hra sa vyznačuje poetickým jazykom, dramatickou štruktúrou a živou charakteristikou. Shakespearova adaptácia prináša väčšiu komplexnosť postáv a skúma ich emocionálnu hĺbku, motiváciu a vnútorné konflikty. Hra prináša aj jemnejšie témy týkajúce sa lásky, osudu, spoločnosti a súhry medzi individuálnymi túžbami a spoločenskými očakávaniami.
Shakespeare si dáva kreatívnu slobodu pri adaptovaní Brookeovej básne, pridávaní nových postáv, scén a dialógov. Od pôvodného konca sa odkláňa aj tým, že Rómeo aj Júlia spáchajú v poslednom dejstve samovraždu. Tieto zmeny prispievajú k zvýšenému pocitu tragédie a emocionálneho dopadu v Shakespearovej hre.
Zatiaľ čo Brookeova báseň poskytla základný materiál, Shakespearov génius premenil príbeh na trvalú klasiku západnej literatúry. Jeho adaptácia sa považuje za definitívnu verziu príbehu Rómeo a Júlia, ktorá prevyšuje popularitu a vplyv pôvodného Starého opisu.