Ja
Keď som vošiel do parku, bol už súmrak. Jesenné lístie bolo takmer celé preč a na stromoch bolo len pár listov. Cestičky plné odumretého lístia sa jemne krivili medzi stromami a vzduch bol vlhký pachom hnilého lístia a chladu. Kráčal som bez nejakého konkrétneho cieľa, jednoducho som sa otáčal podľa pokynov náhody. Niekedy som sa po ceste ocitol na malej čistinke; inokedy sa do mňa stromy zatvárali viac a viac, až vytvorili akýsi tunel, z ktorého bolo snahou uniknúť. Ticho len občas prerušil hluk vlaku premávajúceho parkom, ale v takej vzdialenosti, že to bolo len tiché mrmlanie.
Stále som kráčal po cestičke, keď som v diaľke uvidel lavičku. Keď som sa priblížil, videl som, že tam už niekto sedí zahrabaný v knihe. Chvíľu som váhal, či som si k nemu prisadol, ale potom som si sadol kúsok ďalej na lavičku a zapálil si cigaretu.
Sedel celkom pokojne, no nemohol byť odo mňa viac ako pár metrov. Mal v sebe zvláštny nádych, niečo neprítomné a ľahostajné, ale možno to bol len účinok jeho koncentrácie na knihu. Kútikom oka som sledoval jeho nehybné telo a občas som sa naňho pozrel aj priamo, na temný, takmer neprítomný spôsob, akým čítal, mechanické gesto otáčal stránky bez toho, aby zdvihol oči.
Už sa stmievalo a tých pár ľudí, ktorí boli ešte v parku, začínalo smerovať k najbližším východom. Ticho bolo úplné a jediným zvukom bolo šuchotanie lístia, ktoré sme miešali nohami.
Cítil som sa nepríjemne. Muž na lavičke vedľa mňa zrazu, bez akéhokoľvek spojenia s tým, čo sa dialo predtým, akoby pokračoval v rozhovore, ktorý bol pred nejakým časom prerušený:
"Prišiel som z návštevy v nemocnici."
Nepovedal som nič, pretože to povedal nenúteným spôsobom, bez toho, aby zdvihol oči od knihy.
"A ja som sa tak chytil do knihy," dodal, "že som vám zabudol povedať, že pred malou chvíľou som bol u madame Henriette."
Napriek tomu pokračoval v čítaní a ja som bol prekvapený ešte viac ako predtým, pretože o tom nemohli byť žiadne pochybnosti:ten muž sa so mnou rozprával. V parku nebol nikto iný a navyše mi povedal „Bol som u madame Henriette“ takým priamym spôsobom, že bolo nemožné, aby sa rozprával s niekým iným.
Neodolal som a spýtal som sa ho:"Kto je madame Henriette?"
Pozrel sa na mňa so zjavným prekvapením, položil knihu na kolená a prstom označil stránku. "Madam Henriette," povedal pomaly, "je majiteľkou domu, v ktorom som bol."
A po pauze dodal:"Bol som tam pravidelne už mnoho rokov."
Potom, akoby si zrazu spomenul na niečo, čo si práve spomenul, sa spýtal:"Mimochodom, nevidel som ťa tam raz?"
Chvíľu som o tom premýšľal a potom som odpovedal:"Nie, nemyslím."
"Ale rozprávali ste sa s Irineo o príbehu, ktorý sa vám stal v Lomas. Nepamätáte sa?" povedal a veľmi uprene sa na mňa pozrel.
"Teraz, keď si to spomenul, áno," povedal som, aj keď som si to teraz spomenul, nemohol som si byť istý.
„Je to zvedavé, veľmi zvedavé,“ povedal si. "Už niekoľko dní mám pocit, že som ťa už niekde videl."
A skôr ako som stihol niečo povedať, využil príležitosť a predstavil sa. "Volám sa Mario. Mario Oliver."
„Martín,“ povedala som a automaticky som dala svoje priezvisko, ktoré mu, keďže som tak trochu vagabund, veľmi nehovorilo.
Podali sme si ruky a hneď mi ponúkol cigaretu, čo som prijal.
"A keďže sme si už povedali, kto sme," povedal, "možno mi môžeš pomôcť s niečím, čo ma už nejaký čas znepokojuje."
Čakal som a on začal vysvetľovať. Len pred chvíľou sa stretol s Irineo a počas rozhovoru náhodou spomenuli mňa a v tej chvíli, povedal, mu prišiel na um názov knihy, Záhrada rozvetvených ciest, a úplne nerozumel prečo začal čítať knihu, akoby to bola stopa k niečomu, ktorého dôležitosť ešte nedokázal rozoznať. Teraz si nebol celkom istý, či mi spomenul názov, alebo či to bola moja asociácia s menom Irineo, čo mu pripomenulo knihu, ale chcel by, aby som mu povedal, čo som o nej vedel.
"Obávam sa, že ti nemôžem pomôcť," priznal som, "pretože v skutočnosti o tom nič neviem."
Zdalo sa, že je sklamaný a znova sa na mňa zblízka pozrel.
"To je zvláštne," povedal. "Bol som si takmer istý, že ste mi ten titul pri jednej príležitosti spomenuli. V každom prípade si stále pamätám, aký dojem na mňa urobil, a myslel som si, že keď som hovoril s Irineom, možno by mi mohol niečo povedať." o knihe, ale vôbec nie, začudovane sa na mňa pozrel, a keď som sa ho na tú knihu spýtala, ani on o nej nič nevedel a najzvláštnejšie je, že som si úplne istý, že som to nikdy nepočul titul predtým. Tak ako sa mi to dostalo do hlavy?"
Pokrčila som ramenami. "Musela to byť nejasná spomienka na niečo, na čo si časom zabudol, alebo možno názov, ktorý si niekde čítal bez toho, aby si si to uvedomoval."
Zostal zamyslený a ja som sa čudoval, o čom môže premýšľať. Potom sa zrazu, akoby si práve na niečo spomenul, začal smiať. "Ale samozrejme," povedal, "aký som hlúpy! Až teraz som si uvedomil, že som ti dal kópiu tejto Záhrady rozvetvených chodníkov. Nepamätáš sa? Nechal som ju s niekoľkými knihami, ktoré som požičal ti to už dávno, a pokiaľ si pamätám, nikdy si sa na ne ani nepozrel."
Cítil som sa zmätený. "Obávam sa, že sa mýliš," povedal som. "Nikdy si mi nepožičal knihy."
"Aké zvláštne!" povedal. "Tak jasne si pamätám, ako som ti ich dal jedno popoludnie, keď som ťa stretol u madame Henriette."
"Prepáčte, ale musíte sa mýliť," povedal som znova a začal som sa cítiť trochu podráždene, hlavne preto, že som nikdy nevkročil na miesto tej madam Henriette, o ktorej hovoril.
Mario Oliver však trval na svojom. "Nemohol som ich dať nikomu inému," povedal, "pretože nemám žiadnych iných známych z parku. A je tu ešte niečo, veľmi zvláštne, kvôli čomu si myslím, že ste tú knihu videli." :V ten deň, keď som vám dal knihy, som nechal zväzok s príbehom „Záhrada rozvetvených ciest“ pootvorený s malou značkou, aby ste ho hneď začali čítať. Len si predstavte moje prekvapenie, keď som hľadal pred chvíľou vo vašej knižnici a zistil som, že značka tam stále je, čo znamená, že ste príbeh nečítali."
Začal som sa napriek tomu smiať, pretože keď som na to spätne spomínal, všetko sa mi zdalo také nepravdepodobné, také absurdné, že som si bol istý, že môj spoločník na lavičke sa každú chvíľu začne smiať a kričí:„Dobre!“ Ale stále vážne opakoval, že vie, že som čítal príbeh „Záhrada rozvetvených ciest“ a že mu vysvetlím jeho zápletku.
Nakoniec som sa prestal smiať a naznačil som mu, že sa možno pomýlil a že knihy mi dal niekto iný, no on hneď namietal, že keď som mu tie knihy vrátil, urobil si aj nejaké poznámky. na okraji a že by bolo pre nás ľahké to skontrolovať.
Potom konečne vytiahol zápisník, zapísal si moju adresu a dohodli sme sa, že na druhý deň prídem k nemu, aby sme túto záhadu objasnili.
II
Keď som nasledujúce popoludnie zazvonil v byte Maria Olivera, bol to on sám, kto mi otvoril dvere. V momente, keď ma uvidel, sa usmial a srdečne ma privítal a zaviedol ma do obývacej izby, kde bolo veľa kníh, francúzskych aj španielskych. Potom, čo mi ponúkol stoličku, sadol si oproti mne, veľmi vážne, a zamyslene sa na mňa pozrel.
"Dlho som premýšľal o tom, čo sa nám včera stalo," povedal, "a stále viac som presvedčený, že si ku mne nebol úplne úprimný."
Pokrčila som ramenami. "Môžeš mať pravdu," povedal som, "ale pravdou je, že včera sa mi stalo niečo zvláštne. Nemohol som ti poskytnúť vysvetlenie, o ktoré si ma žiadal, ale na oplátku je veľa vecí, ktoré budeš chcieť." musí mi to vysvetliť."
"Neboj sa, my sa k tomu dostaneme," povedal. "Buďte trpezliví a som si istý, že všetky tieto udalosti budú mať nakoniec zmysel."
Potom vstal a prešiel ku knižnici. Po krátkom hľadaní vybral niekoľko zväzkov a podal mi ich. "Tu sú," povedal. „Povedzte mi, či vám niektorá z týchto kníh nie je známa