A smrť nebude mať nadvládu.
Nahí mŕtvi muži budú jedno
S mužom vo vetre a borovicovom lese.
Vietor ho prevalí, až bude plakať,
Nie viac, tak studené jeho ruky, nie viac,
A potom ho zahriať, kým nezhorí na slnku,
Až kým nezhorí a nepohne sa na slnku.
Muž sa stane slnkom a jednou vecou s ním, keď sa bude otáčať smerom k súmraku
Z ruky tej dávnej noci.
Tá pomalá ruka, ktorá ho krúti cez temnotu galaxie, otáča sa smerom k úsvitu,
K temnote, v ktorej horí ako jedno so slnkom smerom k temnote von
O jednom poslednom úsvite a potom už nie v noci, ktorá je jeho vlastná.
A smrť nebude mať nadvládu.