> Keď som počul učeného astronóma,
> Keď dôkazy, čísla, boli predo mnou usporiadané v stĺpcoch,
> Keď sa mi zobrazili grafy a diagramy, aby som ich pridal, rozdelil a zmeral,
> Keď som sedel, počul som astronóma, kde prednášal, s veľkým potleskom v posluchárni,
> Ako skoro som bol unavený a chorý,
> Kým som vstal a nevykĺzol von, blúdil som sám,
> V mystickom vlhkom nočnom vzduchu a z času na čas,
> Vzhliadol som v dokonalom tichu na hviezdy.
V týchto riadkoch sa rečník na začiatku zúčastňuje prednášky astronóma, kde sú mu prezentované vedecké poznatky, dôkazy, čísla a diagramy. Namiesto toho, aby sa cítil osvietený alebo ohromený, sa však zrazu stáva „unaveným a chorým“, čo naznačuje rastúcu nespokojnosť s obmedzeniami racionálnych a vedeckých vysvetlení.
Následne sa rečník rozhodne opustiť prednáškovú miestnosť a vydá sa von do „mystického vlhkého nočného vzduchu“. Tento odchod možno interpretovať ako odmietnutie čisto intelektuálneho a abstraktného chápania v prospech priamej, osobnej skúsenosti a spojenia s prírodným svetom. Zdá sa, že pri pohľade na hviezdy v „dokonalom tichu“ nachádza rečník hlbší zmysel pre zázrak a tajomstvo vo vesmíre, než aký ponúkal astronómova prednáška.
Preto namiesto konkrétneho uvedenia geografického miesta, kam rečník ide, báseň zobrazuje transformačný posun v myslení rečníka a jeho zapojenie do sveta prechodom z uzavretej prednáškovej miestnosti na otvorenú nočnú oblohu.