Uprostred dlažobných kameňov opotrebovaných a strmých,
Leží unesená duša, zbavená radosti,
Bezdomovci, ale nie beznádejní, ich duch je blízko.
Unavenými krokmi kráčajú po uliciach,
Hľadá útechu, teplo a maškrty.
Kartónové prístrešky, ich skromný príbytok,
Útočisko pred nočným trpkým bodnutím.
V ich očiach záblesk odolnosti,
Túžba po strate lesku života.
Cez roztrhané oblečenie a opotrebované topánky,
Nosia sny, nádeje a povinnosti.
Aj keď osud zasiahol krutou rukou,
Ich duch stúpa, vzdorný a veľkolepý.
V ich srdciach stále jasne horí plameň,
Neuhasený temnotou, vrhajúc svoje svetlo.
Krásu nachádzajú v hukotu mesta,
V smiechu zdieľané a omrvinky prísť.
Láskavosť cudzincov, prchavá milosť,
Udržiava ich na ich osamelom mieste.
S každým východom slnka vychádzajú nanovo,
Objímať život, púšťať rosu.
Lebo hoci im môže chýbať bohatstvo alebo sláva,
Ich duch stúpa, večný plameň.
Sú to bezdomovci, no stoja vysoko,
Odolné duše, prelomenie pádu.
Ich sila, dôkaz vôle,
Povzniesť sa nad, poraziť životný chlad.
Tak poslúchnime ich výzvu, podajme ruku,
V jednote si môžeme rozumieť
Utrpenie, ktorému čelia, nádeje, ktoré vkladajú,
Lebo v ich príbehoch sa odvíja naša ľudskosť.
Lebo aj keď im môže chýbať strecha hore,
Ich duch prekvitá, nehynúca láska.
Budú bezdomovci, ale nie beznádejní,
Kým sa sny nezapália a oni konečne uvidia,
Svetlejšia budúcnosť, kam patria,
Už nie zmietaný náhodným zástupom života.