Keď strom padá, rečník sa zamýšľa nad kontrastom medzi dlhotrvajúcou vytrvalosťou stromu v prírode a dočasnou prítomnosťou ľudskej civilizácie. Strom bol svedkom nespočetných zmien a ročných období, zatiaľ čo ľudské obydlia a iné stavby vytvorené človekom prichádzajú a odchádzajú. Táto myšlienka poukazuje na prchavú a nestálu povahu ľudského úsilia v porovnaní s trvalou silou a odolnosťou prírodného sveta.
Báseň sa ponorí aj do konceptu pominuteľnosti a smrteľnosti. Keď prednášajúci kontempluje spadnutý strom, uvedomujú si, že životný cyklus stromu sa skončil, rovnako ako ľudský život podlieha nevyhnutnému plynutiu času a prípadnému rozkladu. Táto reflexia vedie k pocitu pokory a prijatia prirodzeného poriadku vecí, kde rast, úpadok a regenerácia sú súčasťou nepretržitého cyklu.
V konečnom dôsledku „Hádzanie stromu“ prináša hlboké posolstvo o prepojenosti prírody a ľudskej existencie a zároveň zdôrazňuje bezvýznamnosť ľudského úsilia zoči-voči veľkoleposti a dlhovekosti prírody. Báseň pozýva čitateľov, aby premýšľali o svojom vlastnom mieste v širšom systéme vecí a ocenili trvalú silu prírodného sveta.