Báseň začína tým, že rečník opisuje proces vysídľovania, pričom používa snímky „cesty“ a „úteku“. Hovoria o opustení svojej „rodnej pôdy“ a „krajiny našich otcov“ a o bolesti, že sa musíme „rozlúčiť s našimi koreňmi“. Tento pocit straty a odlúčenia je umocnený skúsenosťou rečníka zo života v cudzej krajine, kde sa cíti ako „cudzinci v cudzej krajine“.
Rečník tiež skúma myšlienku identity a to, ako ju formuje miesto pôvodu. Hovoria o pocite, že „stratili časť nás samých“ a o tom, že sú „ako tiene nášho bývalého ja“. Táto strata identity je ešte umocnená skúsenosťami rečníka s rasizmom a diskrimináciou v ich novej krajine. Hovoria o tom, že sa s nimi „zaobchádza ako s outsidermi“ a že majú pocit, že „nepatria“.
Napriek všetkým týmto výzvam zostáva rečník odhodlaný nájsť zmysel pre domov a prebudovať svoj život. Vyjadrujú túžbu „nájsť miesto, ktoré by sme mohli nazývať vlastným“ a „zapustiť nové korene“. Túto túžbu symbolizuje obraz rečníka, ktorý stojí na kopci a hľadí za horizont, naplnený nádejou a optimizmom do budúcnosti.
„Diaspóra“ je dojemná a silná báseň, ktorá hovorí o skúsenostiach mnohých ľudí, ktorí boli vysídlení zo svojich domovov. Skúmanie tém identity, vysídlenia a hľadania domova v básni je hlboko osobné a univerzálne.