Amy Lowell vo svojej básni „Song of Rain“ zachytáva sugestívnu a dynamickú povahu dažďa prostredníctvom série živých obrazov a zmyslových opisov. Báseň je ódou na transformačnú silu dažďa, jeho schopnosť priniesť obnovu aj skazu.
Lowellovo použitie jazyka je bohaté a evokujúce, pričom využíva paletu žiarivých farieb a zvukov na vytvorenie multizmyslového zážitku pre čitateľa. Zosobňuje dážď a opisuje ho ako „strieborný závoj“, ktorý sa „hojdá a tancuje“ a „smeje sa a plače“. Báseň je plná pohybu a energie, pretože dážď je zobrazený ako jemný aj prudký, sila, ktorá dokáže živiť aj ničiť.
Jednou zo silných stránok básne je Lowellova schopnosť zachytiť rôzne zvuky dažďa, od „klepania, potľapkania“ kvapiek dažďa po listoch až po „hučanie“ lejaku. Skvele využíva onomatopoju a vytvára rytmickú a hudobnú kvalitu, ktorá napodobňuje samotný zvuk dažďa.
Báseň tiež skúma emocionálny vplyv dažďa, opisuje, ako môže priniesť radosť aj smútok, ako môže „očistiť dušu“ a „zmyť prach sveta“. Lowellove snímky sú obzvlášť účinné pri sprostredkovaní zmyslu obnovy a znovuzrodenia, ktoré môže priniesť dážď, ako píše:„Dážď padá a svet je čistý a stromy a kvety sú znovuzrodené.“
Báseň však nie je bez kritikov. Niektorí tvrdili, že Lowellov jazyk je príliš kvetnatý a že jej obraznosť je nadmerne používaná, čo vedie k básni, ktorej chýba jemnosť a nuansy. Iní považovali zosobnenie dažďa za príliš sentimentálne a bez originality.
Napriek týmto kritikám zostáva "Song of Rain" oslavovaným dielom v Lowellovej poézii. Jeho evokujúci jazyk, živé obrazy a skúmanie emocionálnej sily dažďa z neho robia nezabudnuteľnú a dojemnú poctu kráse a transformačnej sile prírody.