Báseň prirovnáva mesiac k zlatej brade Číny. Básnik rozpráva o tom, ako jedného krásneho večera obdivoval mesiac, a hovorí, že mesiac vyzeral ako zlatá brada Číny, až na to, že bol oveľa krajší. Básnik potom pokračuje v opise krásy mesiaca a hovorí, že to bol dokonalý príklad Božej ručnej práce.
Báseň končí úvahou básnika o kráse mesiaca a o tom, ako mu pripomína krásu Božieho stvorenia. Hovorí, že mesiac je symbolom nádeje pre krásu, ktorá môže vyjsť z temnoty, a hovorí, že rovnako ako mesiac, aj my môžeme nájsť nádej v temnote nášho života.