Básnik tvrdí, že básnici nie sú ani zďaleka len snílkami alebo oddelenými pozorovateľmi života. Skôr stoja ako „most medzi tieňom a svetlom“, navigujúc zložitosť ľudskej skúsenosti a súhru medzi hmatateľným a nehmotným, medzi zúfalstvom a nádejou. Básnici nezobrazujú len bezútešnosť života; transformujú a prekračujú ho svojimi slovami.
Rečník uznáva, že básnici často trpia ťarchou vlastných myšlienok, emócií a umeleckých aktivít. Ich oddanosť svojmu remeslu môže priniesť osobné obete a chvíle pochybností, no tieto výzvy sú neoddeliteľné od hlbokých spojení, ktoré zdieľajú so svojimi blížnymi.
Gloria ďalej zdôrazňuje mnohostrannú úlohu básnikov v spoločnosti. Sú to „vidiaci a proroci“, ktorí vnímajú a komunikujú skryté pravdy, osvetľujúc temnejšie zákutia ľudskej existencie. Zároveň sú to aj „milenci a snílci“, ktorí do chladného sveta prinášajú teplo a nehu. Môžu inšpirovať jednotlivcov, aby prijali radosti aj strasti života a nadviazali spojenie s ostatnými.
Okrem toho rečník oslavuje schopnosť básnikov zachytiť prchavé momenty a premeniť ich na trvalé umenie. Zvečňujú krásu, lásku a radosť zo súčasnosti a svojimi slovami ich vryjú do análov času. Básnici poskytujú nadčasové svedectvo o ľudskej skúsenosti, obohacujúc životy nespočetných jednotlivcov a generácií, ktoré prídu.
V konečnom dôsledku báseň Glorie obhajuje význam básnikov ako základných strážcov ľudského vedomia. Inšpirujú jednotlivcov, aby snívali a hľadali zmysel za povrchom každodennej existencie. Básnici prostredníctvom svojho umenia podporujú porozumenie, súcit a zmysel pre spoločnú ľudskosť, prekračujúcu hranice času a priestoru.