Ústredným bodom básne je metafora rastúceho stromu, ktorá slúži ako dojemný kontrast k pominuteľnosti ľudského života. Jonson kreslí paralelu medzi stabilným rastom stromu a neúprosným pochodom času. Strom je symbolom stability a dlhovekosti, zatiaľ čo ľudský život je zobrazený ako pominuteľný a zraniteľný voči plynutiu času.
Prostredníctvom opakovania frázy „nerastie ako strom“ Jonson zdôrazňuje jedinečnú a neistú povahu ľudskej existencie. Na rozdiel od stromov, ktoré vydržia stáročia, ľudia podliehajú neúprosnému procesu starnutia a prípadného rozkladu. Báseň vyzdvihuje kontrast medzi trvalou silou prírody a krehkosťou ľudského života, vyvoláva melanchóliu a existenciálne rozjímanie.
Jonson ďalej zvyšuje emocionálny vplyv básne tým, že využíva zmyslové obrazy a personifikáciu. Živé opisy „sladko voňajúceho rukopisu mladosti“ a „kvetu“ života podčiarkujú prechodnú krásu a jemnú povahu mladosti. Zosobnením času ako „zlodeja“ a „kormorána požierajúceho náš rýchly rozkvet“ Jonson vyjadruje pocit naliehavosti a straty, čím básni pridáva na dojímavom tóne.
Báseň uzatvára filozofická úvaha o krátkosti života a márnosti lipnutie na pozemských statkoch. Jonson nabáda čitateľa, aby si vážil prchavé chvíle šťastia a vážil si súčasnosť, namiesto toho, aby sa usiloval o materiálne bohatstvo alebo nesmrteľnú slávu. Báseň povzbudzuje čitateľov, aby prijali konečnú povahu existencie a našli útechu v jednoduchých radostiach života.
Na záver možno povedať, že „Nerastie ako strom“ je nádherne spracovaná a podnetná báseň, ktorá obratne skúma témy času, smrteľnosti a ľudských podmienok. Jonsonovo zručné používanie obrazov, symboliky a filozofickej kontemplácie pozýva čitateľov, aby premýšľali o pominuteľnosti ľudského života a ocenili vzácne chvíle, ktoré tvoria našu existenciu. Dojímavé posolstvo básne o krátkosti času a dôležitosti života v súčasnosti v čitateľoch naďalej rezonuje a robí z nej nadčasové a introspektívne literárne dielo.