V tejto básni básnik vyjadruje svoju vďačnosť Bohu za to, že mu dal dar poézie a že mu umožnil zažiť krásu sveta. Hovorí, že bol požehnaný „dotykom piesne“ a že bol schopný „vidieť svetlo“ uprostred tmy.
Opisuje prírodné krásy, ktoré videl a zažil, a hovorí, že tieto zážitky ho naplnili úžasom a úžasom. Svet prirovnáva k „komôrke naplnenej perlami“ a hovorí, že dokázal „ponoriť moje ruky“ do tejto komnaty a „navliecť perly do piesne“.
Básnik tiež vyjadruje svoju vďaku za lásku a láskavosť, ktorú dostal od druhých. Hovorí, že ho „obklopila láska“ a „pozdvihla“ ho „pomoc“ iných. Hovorí, že „nie je hodný“ tejto lásky a dobroty, no napriek tomu je za ňu vďačný.
Báseň končí tým, že básnik vyjadruje nádej, že bude môcť ďalej rásť a učiť sa a že bude môcť svojou poéziou prinášať radosť iným. Hovorí, že chce byť „zdrojom svetla“ pre ostatných a „pomôcť im nájsť cestu“ cez tmu.