Keats začína báseň vzývaním klasickej gréckej bohyne piesne Mnemosyne a jej dcér Múz. Žiada ich, aby ho inšpirovali a riadili jeho slová pri oslave „mocných bardov“, ktorí prišli pred ním. Potom pokračuje v opise rôznych darov a vlastností, ktoré robia veľkého básnika.
V druhej strofe sa Keats zameriava na básnikovu schopnosť vnímať a zachytávať krásu vo svete okolo seba. Opisuje, ako sa básnici dokážu „pozerať z neba na zem“ a nájsť krásu v tých najjednoduchších veciach. Zdôrazňuje tiež význam imaginácie a tvorivosti v básnickom procese.
V tretej strofe Keats rozpráva o úlohe básnika ako učiteľa a sprievodcu. Verí, že básnici majú zodpovednosť využiť svoje dary na osvietenie a inšpiráciu ostatných. Píše:"Vy nás učíte, ako žiť a ako zomrieť."
V záverečnej strofe Keats uvažuje o trvalej sile poézie. Verí, že veľká poézia nikdy nezomrie, ale bude ju aj naďalej čítať a oceňovať ďalšie generácie. Píše:"Tvoje listy budú žiť... Keď zomrie samotná smrť."
Keatsova „Óda na básnikov“ je silnou a dojemnou oslavou transformačnej sily poézie. Je pripomienkou dôležitosti umenia a krásy v našich životoch a trvalého odkazu veľkých básnikov.
Tu je niekoľko ďalších aspektov básne, ktoré ju robia takou výnimočnou:
* Bohaté a živé snímky, ktoré Keats používa na opis sily poézie. Básnikov napríklad prirovnáva k „obrom zeme“ a „bleskozvodom sfér“.
* Hudobnosť básne. Keats používa rôzne techniky na vytvorenie zmyslu pre rytmus a melódiu, vrátane aliterácie, asonancie a súzvuku.
* Komplexná a sofistikovaná schéma rýmov. Keats používa rôzne schémy rýmov vrátane dvojverší, tercetov a štvorverší. To vytvára pocit jednoty a súdržnosti v básni.
Celkovo je „Óda na básnikov“ majstrovským dielom anglickej literatúry. Je to silná a dojemná pocta sile poézie a bude ju čítať a oceňovať aj ďalšie generácie.