V prchavých snoch o vzdialenom lete,
Unavený duch túži po pohľade,
Za hranicami pozemských hraníc,
Kde sa ozývajú nekonečné ríše slobody.
Ako vánok sa duša oslobodzuje,
Prelomenie reťazí gravitácie,
Zo zeme jemne stúpa,
Smerom k vesmíru, ktorý presahuje.
Prekĺznuť tieto pozemské hranice a vzniesť sa,
Uprostred blikajúcich hviezd na preskúmanie,
Pátranie po ríšach, kde sa vznietia duše,
V žiarivej rozlohe nebeského svetla.
Naprieč galaxiami a kozmickými brehmi,
Duch putuje, keď skúma,
Odhalia sa našepkávané tajomstvá stvorenia,
Vo vesmírnych zázrakoch, ktoré ešte neboli vypovedané.
Symfónia nebeskej harmónie,
Vedie dušu k jej najpravdivejšiemu osudu,
Cez éterické ríše hladko kĺže,
Opustiť svetské prílivy života.
V obrovskom priestore neznáma,
Pocit pokoja vzrástol,
Pretože na tejto nekonečnej ceste zistil,
Miesto, kde oplýva láska a jednota.
Tak duch navždy letí,
V ríšach, kde leží večná krása,
Prekračujúce obmedzenia, stúpajúce vysoko,
Prekĺznuť tieto pozemské hranice na bezhraničnej oblohe.