1. Arogancia a úmrtnosť:Shelley zdôrazňuje ľudskú tendenciu k arogancii a zbytočnosť nadmernej pýchy. Báseň kritizuje snahu o veľkú ambicióznosť a nesmrteľnosť bez uznania vlastnej smrteľnosti. Ozymandias ako vládca sa chváli svojou mocou a vznešenosťou, no nakoniec je zredukovaný na chátrajúcu sochu v púšti.
2. Úpadok a plynutie času:Básnik zdôrazňuje dočasnú a prechodnú povahu ľudských výtvorov a úspechov. Ruiny Ozymandiasovej sochy a paláca symbolizujú, ako čas nakoniec kazí aj tie najpôsobivejšie ľudské snahy.
3. Irónia a strata:Shelley využíva iróniu na umocnenie svojho posolstva. Kedysi mocná socha Ozymandiasa je teraz rozbitá a jej rozbitá tvár vyvoláva pocit straty a prázdnoty. Báseň poukazuje na márnosť ľudských túžob, ktoré sa postupom času strácajú.
4. Odolnosť prírody:Báseň stavia do kontrastu trvalú silu púšte s rozpadajúcimi sa pozostatkami Ozymandiasovho kráľovstva. Príroda prežije ľudskú aroganciu, čo naznačuje, že prírodný svet zostáva nezmenený a ľahostajný k ľudskému úsiliu.
5. Kritika tyranie:Shelley používa „Ozymandias“ na kritiku tyranských a arogantných vládcov, ktorí utláčajú svojich poddaných a využívajú ich moc na osobnú slávu. Posmešný úsmev sochy zvýrazňuje aroganciu a prázdnotu takýchto vládcov.
6. Téma moci:Báseň skúma tému moci a túžby ovládať a ovládať ostatných. Ozymandias predstavuje vládcu, ktorý sa snažil o absolútnu moc a zanechal po sebe dedičstvo skazy a rozkladu.
7. Márnosť ľudských úspechov:Báseň podčiarkuje márnosť ľudských úspechov, keď sa meria proti rozľahlosti času a prírody. Shelley naznačuje, že ľudská vznešenosť a ego sú v konečnom dôsledku bezvýznamné tvárou v tvár nevyhnutnému úpadku.
Celkovo „Ozymandias“ vyjadruje predstavy o pominuteľnej sláve, márnosti ľudských honieb, neúprosného plynutia času a bezvýznamnosti ľudskej sily a odkazu v kontraste s pretrvávajúcimi silami prírody a času samotného.