V ríši nekonečnej modrej,
Kde sa vlny stretávajú s objatím oblohy,
Existuje symfónia úžasu,
Nadčasová pieseň milosti.
Ó, more, s jeho večným kolísaním,
Šepkajúc tajomstvá, keď sa to zametá,
Naráža na skalnaté pobrežie,
Rytmus, ktorý sa drží navždy.
V hlbinách azúrových hlbín,
Kde sa tajomstvá jemne skrývajú,
Morské bytosti tancujú a spievajú,
Vo svete, kde sídlia sny.
Čajky plačú v harmónii,
Zbor týčiaci sa nad hlavou,
Ich krídla sledujú vzory vo vzduchu,
Podívaná, ktorá nás zanechá v úžase.
Ó, more, plátno krásy,
Maľované zlatými lúčmi slnka,
Od ružového odtieňa úsvitu po žiaru súmraku,
Úchvatný pohľad, ktorý ohromí.
Námorníci sa pustili do svojich statočných výprav,
Vedený hviezdami, ktoré jasne žiaria,
Bezhraničný horizont ich večný spoločník,
Naháňanie sa za snami, ktoré sa večne lesknú.
More, útočisko pre unavených,
Miesto útechy a pokoja,
V jeho nežnom objatí nachádzame pokoj,
Útočisko pred poplachmi života.
Ó, more, sila, ktorá pokoruje,
Napriek tomu vyživuje a udržiava príliv života,
Pripomínajúc nám našu ľudskú krehkosť,
S pokorou, bok po boku.
Vážme si túto vodnú ríšu,
A chrániť jeho krásu tak veľkolepú,
Lebo more je dar, nevysloviteľný poklad,
Symfónia, ktorá vydrží navždy.
Počúvajme teda volanie sirény,
A buď jedno s morom,
V melódii vĺn objím životnú cestu,
A nech je jeho pieseň navždy.