Helena: Helen je ústrednou postavou básne a je prezentovaná ako stelesnenie krásy a milosti. Rečník o nej hovorí ako o „sláve, ktorou bolo Grécko/a vznešenosťou, ktorou bol Rím“, pričom ju porovnáva s veľkými civilizáciami minulosti. To naznačuje, že Helenina krása presahuje čas a priestor a že je ideálom dokonalosti.
Strata: Báseň je presiaknutá pocitom straty a túžby. Rečník lamentuje nad tým, že Helen „odišla do noci“ a oslovuje ju „duch, ktorý odišiel“. To naznačuje, že rečník smúti nad stratou Helen, buď preto, že zomrela, alebo preto, že je pre neho nedosiahnuteľná.
Pamäť: Rečník básne sa spolieha na pamäť, aby udržal Helenu nažive vo svojej mysli. Spomína si, že ju videl ako „majestátnu loď“ kĺzajúcu sa vo vlnách a porovnáva ju s „hyacintom“, ktorý vybledol. Tieto spomienky umožňujú rečníkovi udržiavať spojenie s Helen napriek jej neprítomnosti.
Sila umenia: Samotná báseň je príkladom sily umenia zachovať krásu a prekročiť čas. Písomným vyjadrením svojho obdivu k Helen sa rečník ubezpečuje, že jej spomienka bude v mysliach čitateľov žiť ďalej.
Symbolizmus: Poe používa v básni niekoľko symbolov na vyjadrenie svojich myšlienok. Napríklad Helenin odchod do noci možno vnímať ako symbol smrti alebo nedosiahnuteľnosti ideálnej krásy. Hyacint, ktorý vybledne, je symbolom pominuteľnosti života a krásy.
Celkovo je „To Helen“ vysoko štylizovaná a romantická báseň, ktorá zachytáva intenzívnu túžbu rečníka po idealizovanej a nedosiahnuteľnej kráse. Báseň je plná obrazov vody a vetra a Poe použitie aliterácie a asonancie vytvára hudobný a atmosférický tón.