V celej básni rečník vyjadruje túžbu oslobodiť sa od spoločenských noriem, očakávaní a materializmu a prijať plnohodnotnejšiu existenciu. Stvárnenie Tartárie ako miesta, kde „nie sú hodiny, ktoré by odbíjali hodiny“ zvýrazňuje túžbu rečníka uniknúť neúprosnému plynutiu času a tlaku, ktorý vyvoláva.
Dôraz na transformatívny charakter poézie ešte viac akcentuje tému hľadania vnútorného pokoja. Rečník naznačuje, že poézia má moc preniesť čitateľa do sfér mimo fyzického sveta, čo mu umožňuje prekročiť svoju pozemskú existenciu a ponoriť sa do sveta predstavivosti a zázrakov.
V konečnom dôsledku „Tartary“ odráža túžbu po útočisku, kde rečník môže uniknúť obmedzeniam a úzkosti skutočného sveta a dosiahnuť pocit duchovného oslobodenia, kreativity a osobného naplnenia.