Na povrchu báseň vytvára pokojnú atmosféru, keď jemné hlasy miznú do noci, po ktorých nasledujú hudobné zvuky, ktoré sa akoby vynárajú z hlbín prírody. Shelley spomína „dotyky jeho najnežnejšej nálady“ a „druhy serafských chválospevov“, ktoré zachytávajú očarujúci, mystický moment.
Obrazne, báseň vyvoláva pocit prechodu od všednosti k éterickému. Keď jemné hlasy, reprezentujúce bežné rozhovory, doznievajú, pozornosť rečníka sa priťahuje do sveta hudby a spevu. To môže symbolizovať premenu každodenných zážitkov do umeleckých a duchovných sfér, kde sa zvuky stávajú takmer božskými a prekračujú ľudské hranice.
Symbolicky báseň nesie hlbšie metafyzické témy. Rečník uvažuje o sile hudby preniesť dušu za fyzické hranice. Hudba je opísaná ako entita, ktorá sídli v duši, podobne ako Platónova predstava o večných formách, ktoré existujú mimo sféry fyzického vnímania.
Duchovne báseň naznačuje, že prostredníctvom hudby sa dá dostať do vyšších sfér vedomia a spojiť sa s božským zdrojom stvorenia. Shelley naznačuje nesmrteľnosť a univerzálnosť hudby, ktorá môže prežiť ľudskú existenciu a obsiahnuť vesmír.
Celkovo „Music When Soft Voices Die“ predstavuje komplexné skúmanie vzťahu medzi pozemskými zážitkami, hudbou a cestou duše k transcendencii a spojeniu s božským.