"Ale, potichu! aké svetlo preniká tamtým oknom?"
Je to východ a Júlia je slnko." (2. dejstvo, scéna ii)
Túto vetu hovorí Romeo, keď prvýkrát vidí Júliu, a vyjadruje jeho ohromujúci zmysel pre lásku a vášeň pre ňu. Prirovnanie Júlie k slnku zdôrazňuje jej hlboký vplyv na Rómea a transformačnú silu lásky. Tento citát dnes rezonuje, pretože vystihuje intenzitu mladej lásky a spôsob, akým môže človek v živote cítiť, že vychádza slnko.