Elegy od Christiny Rossetti
Keď budem mŕtvy, moja najdrahšia,
Nespievaj mi žiadne smutné piesne;
Nezasaď mi ruže do hlavy,
Ani tienistý cypruštek.
Buď zelenou trávou nado mnou
So sprchami a kvapkami rosy mokré;
A ak chceš, pamätaj,
A ak chceš, zabudni.
neuvidím tiene,
nebudem cítiť dážď;
Nebudem počuť slávika
Spievajte ďalej, akoby vás bolelo.
A snívať cez súmrak
ktorá nevstáva ani nevstáva,
Snáď si pamätám,
A možno aj zabudnúť.
Elégia napísaná na vidieckom cintoríne Thomasom Grayom
Zákaz vychádzania oznamuje rozlúčkový deň,
Stúpajúce stádo sa pomaly vinie po leu,
Oráč sa rúti svojou únavnou cestou,
A necháva svet temnote a mne.
Teraz mizne trblietavá krajina na pohľade,
A všetok vzduch zadržiava slávnostné ticho,
Zachráň miesto, kde chrobák otáča svoj bzučivý let,
A ospalé cinkoty upokojujú vzdialené záhyby:
Zachráň to odtiaľto potiahnutý brečtanom
Mopingová sova sa Mesiacu sťažuje
Napríklad prútik pri jej tajnom luku,
Obťažujte jej starodávnu osamelú vládu.
Sonnet 71 od Shakespeara
Už za mnou nesmúti, keď budem mŕtvy
Potom budeš počuť ten mrzutý zvon
Varuj svet, že som ušiel
Z tohto hnusného sveta, v ktorom žijú najodpornejšie červy:
Nie, ak čítate tento riadok, pamätajte, že nie
Ruka, ktorá to napísala; lebo ťa tak milujem
Že by som v tvojich sladkých myšlienkach zabudla
Ak by si myslel na mňa, mal by ti beda.
Ó, ak, hovorím, pozrieš sa na tento verš,
Keď som možno spojil som s hlinou,
Neskúšaj toľko, ako moje úbohé meno;
Ale nech sa tvoja láska rozloží aj s mojím životom;
Aby sa múdry svet nepozrel do tvojho stonania,
A posmievaj sa ti so mnou, keď budem preč.