- Onomatopoja: Používanie slov, ktoré napodobňujú zvuky, ktoré opisujú, ako napríklad „bzučanie“ alebo „syčanie“.
- Aliterácia: Opakovanie spoluhláskových zvukov na začiatku slov, ako napríklad „Peter Piper vybral pecku nakladanej papriky“.
- Asonancia: Opakovanie samohlások v tesnej blízkosti, ako napríklad „Mačka sedela na podložke“.
- Súzvuk: Opakovanie spoluhlások na konci slov, ako napríklad „noc“ a „svetlo“.
- Rytmus: Vzor prízvučných a neprízvučných slabík v línii poézie.
- Merač: Pravidelný vzor prízvučných a neprízvučných slabík v básni.
- Výška: Výška alebo slabosť zvuku.
- Timbre: Kvalita zvuku, ktorá ho odlišuje od iných zvukov rovnakej výšky a hlasitosti.
Akustický básnik môže vo svojich básňach používať aj nejazykové zvuky, ako sú hudobné nástroje alebo každodenné zvuky.
Cieľom akustickej poézie je vytvoriť pre poslucháča zmyslový zážitok, ktorý je príjemný a zároveň núti k zamysleniu. Akustické básne si môžu vychutnať ľudia všetkých vekových skupín a prostredí, bez ohľadu na ich chápanie tradičných poetických foriem.
Tu je niekoľko príkladov akustických básní:
- "Havran" od Edgara Allana Poea
- "Jabberwocky" od Lewisa Carrolla
- "The Waste Land" od T.S. Eliot
- "Vytie" od Allena Ginsberga
- "Konkrétne básne" od Arama Saroyana
- „Sound Poems“ od Johna Cagea
- "Audio Art" od Laurie Anderson
Akustická poézia je životne dôležitá a vyvíjajúca sa forma umenia, ktorá neustále posúva hranice toho, čím poézia môže byť.