Vták, kedysi „rozžiarený životom“, teraz leží bez života a jeho spev je navždy umlčaný. Rečník uvádza paralely medzi osudom vtákov a úmrtnosťou všetkých živých bytostí vrátane ľudí. Zamýšľa sa nad pominuteľnosťou života a neúprosným plynutím času, ktorý v konečnom dôsledku prináša koniec celej existencie.
Báseň sa dotýka aj myšlienky putovania duše po smrti. Rečník sa pýta, či vtáčí duch našiel útočisko v ríši mimo fyzického sveta. Spochybňuje povahu vedomia a možnosť posmrtného života, premýšľa, kam sa podela vtáčia „iskra bytia“.
V celej básni Hope používa živé obrazy a metaforický jazyk na vyjadrenie tém smrti a straty. Opisuje úhyn vtáka ako „náhlu, hroznú vec“ a prchavosť života prirovnáva k „padajúcemu lístiu“. Báseň končí dojímavou úvahou o nevyhnutnosti smrti, ktorá čaká každého živého tvora bez ohľadu na jeho krásu či význam.
V "Smrť vtáka" A.D. Hope predstavuje dojímavú meditáciu na témy smrteľnosti, pominuteľnosti života a záhad okolo smrti a posmrtného života.