Symfónie sú zvyčajne komponované pre veľký súbor hudobníkov a často sa hrajú v koncertných sálach. Vo všeobecnosti sa považujú za jednu z najkomplexnejších a najsofistikovanejších foriem západnej klasickej hudby.
História symfónie siaha až do 16. storočia, keď talianski skladatelia začali písať viacvetné diela pre inštrumentálne súbory. Tieto rané symfónie boli často založené na tanečnej hudbe a boli zvyčajne ľahké a zábavné.
V 17. storočí začali nemeckí skladatelia rozvíjať symfóniu do vážnejšej a zložitejšej podoby. Zaviedli nové štrukturálne prvky, ako je forma sonata-allegro, a začali skúmať širšiu škálu hudobných emócií.
V 18. storočí dosiahla symfónia vrchol popularity. Skladatelia ako Haydn, Mozart a Beethoven napísali niektoré z najslávnejších a najobľúbenejších symfónií všetkých čias. Tieto symfónie sú charakteristické svojou krásou, komplexnosťou a emocionálnou silou.
V 19. storočí sa symfónia ďalej vyvíjala, pretože skladatelia začali experimentovať s novými formami a štýlmi. Niektorí skladatelia, ako Brahms a Mahler, napísali symfónie, ktoré boli ešte dlhšie a zložitejšie ako symfónie ich predchodcov. Iní, ako Berlioz a Liszt, písali symfónie, ktoré boli viac programového charakteru, rozprávali príbeh alebo vyvolávali konkrétnu náladu.
V 20. storočí bola symfónia naďalej populárnou formou hudobného vyjadrenia, hoci prešla určitými zmenami. Niektorí skladatelia, ako Stravinskij a Šostakovič, napísali symfónie, ktoré boli disonantné a experimentálne. Iní, ako Copland a Bernstein, napísali symfónie, ktoré boli prístupnejšie širšiemu publiku.
Dnes je symfónia dôležitou súčasťou repertoáru klasickej hudby. Je to forma, ktorá je schopná vyjadrovať širokú škálu emócií a myšlienok a stále ju baví publikum na celom svete.