V období baroka, ktoré trvalo od začiatku 17. do polovice 18. storočia, boli husle stále relatívne novým nástrojom a nie vždy sa používali ako významná súčasť orchestra. Namiesto toho boli častejšie uvádzané iné nástroje ako čembalo, lutna a viola da gamba.
Napriek tomu sa husle používali v barokových orchestroch a ich počet sa mohol meniť v závislosti od veľkosti súboru a hudobného štýlu hranej skladby. Vo všeobecnosti môže mať barokový orchester kdekoľvek od jedného do štyroch huslí, pričom väčšie orchestre majú vyšší počet huslí.
Napríklad malý barokový súbor, ako je komorný orchester, môže mať len jedny alebo dvoje huslí, zatiaľ čo väčší orchester, ako napríklad ten, ktorý hrá operu, môže mať štyri alebo viac huslí. Okrem toho niektorí barokoví skladatelia napísali špecifické diela, ktoré obsahovali prominentné husľové sólo, ako sú koncerty a sonáty, ktoré by prirodzene vyžadovali aspoň jedny husle v orchestri.
Celkovo možno povedať, že hoci husle neboli v barokovom orchestri také početné ako v modernom symfonickom orchestri, boli stále dôležitou súčasťou súboru a svojou prítomnosťou prispeli k jedinečnému a osobitému zvuku barokovej hudby.