V období renesancie začala prekvitať inštrumentálna hudba pri náboženských obradoch, dvorských zábavách a obecných slávnostiach. Počas tejto doby boli bežné malé súbory známe ako „súbory manželov“, ktoré obsahovali kombináciu nástrojov, ako sú violy, zobcové flétny a lutny.
V roku 1500 začali talianski skladatelia ako Giovanni Gabrieli a Claudio Monteverdi experimentovať s väčšími súbormi, kombinovali rôzne nástroje a vokalistov. Táto kombinácia položila základ pre barokový orchester, ktorý bol kľúčovým prvkom v operách a sakrálnej hudbe.
Koncom 17. storočia sa orchester stal všestranným súborom, ktorý zahŕňal množstvo nástrojov, ako sú husle, violy, violončelo, kontrabasy, flauty, hoboje, trúbky, trombóny a ďalšie. Taliansky skladateľ Arcangelo Corelli navyše štandardizoval nástrojové zoskupenia, čím vytvoril model pre sláčikovú sekciu s prvými a druhými husľami, violami a violončelami.
Koncepcia orchestra sa v nasledujúcich obdobiach naďalej vyvíjala, pričom významní skladatelia ako Wolfgang Amadeus Mozart, Ludwig van Beethoven a Johannes Brahms rozširovali a zdokonaľovali orchestrálnu paletu počas klasickej a romantickej éry.
Je dôležité poznamenať, že zatiaľ čo korene orchestra spočívajú v západnej klasickej hudbe, tento termín sa používa aj v iných hudobných žánroch, ako je jazz a populárna hudba, na označenie veľkých súborov inštrumentalistov.