Skladatelia po stáročia používajú chromatizmus, aby dodali svojej hudbe rozmanitosť a zaujímavosť. V období renesancie začali skladatelia častejšie používať chromatizmus, aby vytvorili pocit napätia a uvoľnenia. Tento trend pokračoval aj v období baroka, kedy sa chromatikou vytvárali výrazné melódie a harmónie.
V období romantizmu posunuli skladatelia chromatizmus do nových výšin. Použili chromatické tóny na vytvorenie pocitu emocionálnej intenzity a drámy. Chromatizmus sa využíval aj pri vytváraní nových a nezvyčajných zvukov, čo pomáhalo rozširovať výrazové možnosti hudby.
Niektoré z najznámejších príkladov chromatizmu v hudbe romantickej doby zahŕňajú:
* Otvorenie Beethovenovej Symfónie č. 9, ktorá využíva chromatické tóny na vytvorenie pocitu očakávania a vzrušenia.
* Milostný duet z Wagnerovho Tristana a Izoldy, ktorý využíva chromatickú harmóniu na vytvorenie pocitu vášne a túžby.
* Finále Mahlerovej Symfónie č. 2, ktorá využíva chromatické tóny na vytvorenie pocitu ohromujúcich emócií.
Chromatizmus bol dôležitou súčasťou hudobnej slovnej zásoby obdobia romantizmu. Umožnil skladateľom vytvárať hudbu, ktorá bola výraznejšia, emotívnejšia a dramatickejšia než kedykoľvek predtým.